Ľudia majú myslieť

V kontexte udalostí (COVID19) týchto dní by som chcel vyjadriť svoj názor na prácu, ktorú ponúkajú slovenské továrne svojim zamestnancom.

Ekonomický boom predchádzajúcich rokov nahnal do slovenských tovární všetky voľné pracovné sily a posily zo zahraničia. Bolo to obdobie keď každý mal plné ústa rečí o Industry 4.0 a novej revolúcii v priemysle. Všetci podľahli klamnému zdaniu, že práca bude naveky a bude už iba lepšie. Reči sa viedli a v slovenských továrňach ľudia naďalej prekladali výrobky z ľavej strany na pravú, z pravej strany na paletu a takto dookola.

Bolo to najlepšie obdobie na to aby firmy automatizovali a odbremenili ľudí od otrockej práce. Návratnosť automatizačných technológii bola približne jeden až dva roky pri manipulačných pracoviskách v trojzmennej prevádzke. Všetci však čakali, veď načo investovať keď je tu lacná pracovná sila. 

A prišlo kruté prebudenie.

Slovenský automobilový priemysel má takmer 50% podiel na celkovom priemysle teda polovica výroby končí v niektorej z automobiliek. Toto nastavenie, na ktoré upozorňovali mnohí ekonómovia, nami vždy kruto zatrasie pri každej globálnej kríze.     

 Ale v podstate nič sa nedeje. Automobilky a dodávatelia znovu požiadajú o podporu štát, ktorý si na to požičia a my obyčajní ľudia (ďalej iba OĽ) si to zaplatíme.   

Ak by sa vyriešilo automatizáciou čo najväčšie množstvo manipulačných prác a jednoducho sa vysvetlilo že práca v poľnohospodárstve a potravinárstve nepodlieha takým ohromným výkyvom ako práca v automobilovom priemysle tak by nedochádzalo k takým obrovským ekonomickým otrasom.

Obava z toho že stroje budú brať prácu ľuďom patrí do 19. storočia. Dnes stroje vytvoria nové pracovné možnosti. Pomôžu segmentovať trh práce. Vrátia ľudí do služieb a sadov, k výrobe domácich produktov a pracovným pozíciám, o ktorých sme doteraz nepočuli. 

Ľudia potrebujú myslieť, na otrockú prácu sú tu stroje, ktoré keď príde kríza sa dajú jednoducho vypnúť a nespôsobí im to také problémy ako nám OĽ.